Formát videa MPEG 2 a jeho uloženie.

Dnes je stále najrozšírenejší formát videa Mpeg-2 použivaný na nosičoch DVD. Aj keď sú modernejšie formáty ako je Mpeg-4, ktorý je tiež rozširovaný pod značkou DiviX, stále bude dlho používaným formátom Mpeg-2. Videozáznam obsahuje obraz, zvuk, titulky a iné náležitosti ktoré sú zapúzdrené do jedného súboru, ktorému hovoríme kontajner. Pre formát DVD je najčastejšie používaný kontajner Mpeg-TS (Transport Stream) alebo Mpeg-PS (Program Stream). Je samozrejme možné do kontajneru AVI zapúzdriť Mpeg-2 video a MP3 zvuk.

Ako sú uložené dáta v Mpeg-2

 Video má tu vlastnosť, že sa skladá z množstva za sebou idúcich snímkov (frameov, obrázkov), ktoré sú si viac či menej podobné  Práve túto skutočnosť využíva MPEG kompresia, ktorá odstraňuje časovú podobnosť. Pri MPEG kompresii sa nekódujú celé snímky, ale kóduje sa len zmena medzi jednotlivými obrazmi.
  Kodek rozdelí jednotlivé snímky videa na dva prípadne tri typy snímkov. Medzi kľúčové patria takzvané I-frames (Intra coded image, I-VOP), snímky, ktoré ku kompresii resp. dekompresii nepotrebujú žiaden iný snímok
 
Za I-frame nasleduje skupina niekoľkých snímkov, ktoré však už pre svoju kompresiu potrebujú jeden predchádzajúci obraz. Tieto snímky označujeme ako P-frames (predicted image, P-VOP). Kodeky založené na štandarde MPEG-4 ASP umožňujú používať aj tretí typ snímkov – B-frames (biderictionally interpolated image, B–VOP), ktoré sú odvodené ako od predchádzajúceho I alebo P snímku, tak i od nasledujúceho.
 To znamená, že video obsahuje v niektorých miestach úplnú informáciu o obraze, a v iných miestach iba informáciu čiastočnú. Toto je dôležité pre strih videa.

  Skupina snímkov medzi dvoma I-frames sa nazýva GOP (Group of Pictures) a nemala by obsahovať viac ako 12 snímkov - v prípade, že by GOP obsahovala viac ako 12 snímkov, nebolo by video kompatibilné s formátom DVD (PAL) a navyše by sa pri prehrávaní  príliš dlho dekomprimovalo.

Mpeg rozloženie

Celé kódovanie P a B snímkov je založené na predpoklade pohybu obrazu. Jednotlivé obrazy sú rozdelené do makroblokov veľkosti 8×8 príp. 16×16 pixelov a kodek s nimi pracuje samostatne – skúma sa možné posunutie týchto blokov z pôvodného miesta po vertikálnej príp. horizontálnej osi, vznikne pohybový vektor, ktorý jednoznačne definuje toto posunutie. Následne sa prevedie výpočet rozdielu medzi pôvodným a výsledným obrazom a až tak je výsledný obraz zakódovaný pomocou diskrétnej kosínusovej transformácie, čo je metóda, ktorá sa využíva napríklad pri kompresii JPEG.
  Obraz sa prevedie do frekvenčnej oblasti, jednotlivým farbám sa pridelia frekvenčné hodnoty, tie s najnižšou frekvenciou zvyčajne nie sú ľudským okom postrehnuteľné, a tak sa z obrazu odstránia. Najväčšou výhodou tejto kompresie sú lepšie kompresné výsledky, medzi nevýhody sa radí dlhšia doba kompresie a dekompresie kvôli hľadaniu zmien medzi jednotlivými snímkami.