(od 17. 8. 2004)
Posledná aktualizácia: 24. 9. 2004
V mnohých historických situáciách sa dá pozorovať jednoduchý a ľahko pochopiteľný jav: prudké spoločenské zmeny otvárajú brány povrchnosti, primitívnosti, pavedám, podvodníkom a šarlatánom. Aj "nežná revolúcia" v našej krajine je sprevádzaná rozvratom stabilných a serióznych hodnôt. Komunizmus bol nepochybne zločinný spoločenský systém, strážil však nielen svojich nepriateľov, ale aj mnohé kultúrne hodnoty: s podporou štátu sa vydávala neslýchane lacná literatúra, od výberu najkvalitnejších klenotov svetovej beletrie, cez špičkovú odbornú literatúru, až po kvalitnú literatúru populárnovedeckú, či historickú. To bola jeho pozitívna stránka, ktorá samozrejme neprevyšovala jeho nedostatky. Ale je to tak a už som to na inom mieste spomínal: zánik komunizmu otvoril hrádzu gýču, bulváru, ezoterike, pseudovede a hlavne všemožným náboženským ideológiám, od orientálnej mystiky až po bojovný fundamentalizmus Svedkov Jehovových. Tu sa chcem venovať formálnym prejavom takého rozvratu v kultúre, aké môže človek so zmyslom pre čistotu jazyka pozorovať na prznení svojej krásnej materčiny.
Neúcta k vlastnému jazyku je prejavom neúcty k sebe samému, servílnosťou voči cudzím primitívne komerčným kultúram. Náš národ tak dlho obdivoval "kapitalistický západ", že keď konečne padli akékoľvek bariéry, stráca svoju identitu a dychtivu prijíma západnú kultúru vytvorenú v jemu cudzích podmienkach národmi, ktoré za jediné meradlo hodnôt považujú to, čo sa dá vyčísliť v dolároch. Ale prejdime k veci.
Ten kto chce, môže dnes sledovať denne stovky rozhlasových a televíznych staníc. Ja o taký veľký počet záujem nemám, preto ich sledujem len zopár, ale sotva čo ma v nich zaujme. Všimol som si, že už roky nesledujem v podstate nič iné než správy. A aj tie ma dráždia servílnym preberaním slovnej zásoby anglického jazyka.
Angličtinu by som mohol považovať za svoj druhý materinský jazyk, v tomto jazyku nielen čítam, ale aj píšem, veľmi často v ňom rozmýšľam, mávam dokonca aj anglické sny. Dalo by sa očakávať, že som ním tak ovplyvnený, že môj jazykový cit pre slovenčinu bude úplne rozvrátený. Lenže napodiv to tak nie je. Kedysi dávno sa mi angličtina dokonca páčila ako symbol slobody, keď však teraz vidím (či počúvam) ako znetvoruje myslenie Slovákov, začína mi byť odporná. Zdá sa mi, že ten odpor cítim práve preto, lebo angličtinu veľmi dobre poznám. Vysvetlím to na príkladoch.
Zdúpnel som nedávno, keď som v TV počul namyslené dámy (sústredené okolo istej Sylvie Porubänovej) hovoriť o "rodových štúdiách". 'Ký ďas to má byť', pomyslel som si, 'hádam len nie nové označenie genealógie?'. Z ďalšieho kontextu som však pochopil, že ide o výskum postavenia žien v spoločnosti. Ako mohli televízne dámy taký nezmysel vypustiť z úst? Jednoducho: také skúmanie sa anglicky nazýva "gender studies". Keď sa tento výraz snaží nedouk preložiť do slovenčiny, otvorí si slovník a tam sa mu ako prvý preklad slova "gender" ponúkne "rod" – v gramatickom zmysle (mužský, ženský, stredný). Ak má ten nedouk dosť hlasnú papuľu, dokáže tento nezmysel pomocou "médií" rýchlo roztrúbiť po celom Slovensku. To, že druhým prekladom tohoto anglického slova je "pohlavie", si spomínané dámy už ani nevšimli. Prečo by si to mali všímať, keď odpoveď na otázku už našli? Nedouk o svojich schopnostiach nepochybuje, on si je sebou nadmieru istý a preto správnym prekladom je preň to, čo za správne vo svojej vznešenosti považuje On.
Ak nikto proti tejto idiotskej fráze nebude protestovať, rozšíri sa ako mor, rovnako ako "tender", ktorý v detstve môjho otca označoval vagón s uhlím ťahaný za parným rušňom, ale dnes je to v papuliach ministrov a politikov "odborné" označenie takej banálnej veci, akou je súťaž ponúk. Netreba zdôrazňovať, že zdrojom takého "tendra" je to isté, čo je zdrojom "rodových štúdií": nekultúra a obmedzenosť tých, ktorí majú možnosť beztrestne šíriť svoje jazykové "novotvary" v "médiách".
S prekvapením som zístil, že ľudia na Slovensku sa v ostatných rokoch prestali diviť, žasnúť, nič ich už neprekvapí, nezarazí, ničím nie sú zhrození, znechutení, otrasení. Všetci sú jednoducho čímkoľvek hneď "šokovaní". Šokovaní sú vyjadreniami politikov, správami o povodniach a železničných nešťastiach, prepadmi bánk, pohľadom na zranených, dokonca aj cenami v obchodoch.
Denník SME priniesol 5. 8. 2004 na titulnej strane palcové titulky: "Majský na slobode: Palko a Lipšic v šoku". Videl som oboch politikov deň predtým v TV, ale obaja boli pri vedomí, dokonca stáli na vlastných nohách a rozprávali. Novinár, ktorý z najpovrchnejšej vrstvy svojho mozgu odchytil na lacnú mušku substantívum "šok", zrejme ani netuší, aký význam má toto slovo v slovníku lekára; iste by vám ani neuveril, že človek v šoku je v ohrození života: klesá mu krvný tlak, je bledý, má studenú a vlhkú kožu, zrýchlený, často až nehmatný tep. Šok je jednoducho akútne obehové zlyhanie, ktoré v prípade neliečenia končí väčšinou smrťou. Slovník novinárov v tomto smere zdegeneroval na jediný výraz, prevzatý z angličtiny – to be shocked. Nikto sa ich nepýta, či šok bol traumatický, hemoragický, anafylaktický, kardiogénny, alebo septický. Veď by takej otázke pri svojom vzdelaní ani neráčili rozumieť, ako vravieval Vlasta Burian.
Ak mal pred rokmi román nejakú tému, ak sa rozhovor niečoho týkal, ak traktát o niečom pojednával, dnes to už veru neplatí: aj román, aj rozhovor, aj traktát "sú o niečom". Veľmi sa mi páčilo vyjadrenie jednej Rómky z akejsi osady, ktorá na adresu svojej vlasti opovržlivo povedala: "Slovensko? To je o ničom!". Áno, Angličan sa pýta "what is it about", ale pochybujem, že by táto žena bola ovplyvnená dokonalou znalosťou anglického jazyka. Sledujte však aj politikov, či niekedy povedia aspoň tie na začiatku citované výrazy. Stavím sa, že aj oni sa zmôžu iba na konštatovanie, že "čosi je o niečom".
Pred revolúciou sa klamalo, podvádzalo, poskytovali sa mylné a nepresné informácie, nehovorila sa pravda, ale dnes sa už len "zavádza". Tento slovesný tvar je – akože ináč – doslovným prekladom anglického výrazu mislead. Ale budete sa veľmi mýliť, ak si budete myslieť, že tí, ktorí ho bezducho opakujú, o tomto fakte čo i len tušia.
Je smutné, že mnohí naši predkovia boli negramotní, nevedeli chudáci ani čítať, ani písať. Podaktorí sa však vedeli aspoň podpísať. Ešte aj dnes je medzi nami zopár takých. Žeby toto vysvetľovalo novú módnu záľubu, ktorá sa šíri po celom Slovensku, keď sa pod neúrodu "podpisuje" (subscribes to) počasie, pod neúspech futbalistov nedostatočná zimná príprava, pod nezamestnanosť nedostatok investícií? Nikto už ani nešípi nič o príčinách, dôvodoch, zdrojoch? Zdá sa, že nie.
Keby som sa chcel opičiť po našich nositeľoch "kultúry", vedel by som i ja bez najmenšieho problému povedať, že jarných tisíc kilometrov na bicykli "sa podpísalo" pod to, že som vrchol Gunung Kinabalu
Kedysi sme si z komunistov robili posmech, že sa hanbili priznať svoju vinu na zvyšovaní cien, a nazývali to úpravami. Nový režim si v tom nepočína o nič originálnejšie: dnes ceny jednoducho "idú hore", akoby o tom rozhodovali ceny samé a nie tí, ktorí ich zvyšujú. Hanblivosť komunistov sme chápali ako snahu zakryť neschopnosť systému. Čoho sa hanbíme dnes? Ak na jednej pumpe môžem kúpiť benzín o 10 % lacnejšie než na ostatných, zrejme na mňa táto pumpa nedopláca. Ako si mám potom vysvetliť oficiálnu správu, že ceny benzínu "pôjdu hore" o 5 %? To sa ceny na rôznych pumpách rozhodujú nezávisle?
Na rozdiel od cien sa prostriedky rozpočtu (žiaľ zriedkavo) "navŕšujú" (heap up), kapitál bánk sa však "navyšuje" (pile up), až to pekné nie je. Neviem, čo sa tým zmenilo na zvyšovaní a poklese, ale niečo sa zmeniť muselo, keď tieto posledné slová už nikto nepoužíva – zrejme im nerozumie.
Zvlášť sa mi páči, keď sa niečo navŕšuje nie len tak ledabolo, ale rovno "celoplošne" (nationwide?) Raz som sa skoro zľakol, keď som sa dozvedel, že hrozí možnosť, že by sa lekárom, vysokoškolským pedagógom a podobnej hávedi mali "celoplošne" zvyšovať platy! Ale nebojte sa, táto možnosť bola zažehnaná – až také veľké polia na ryžovanie peňazí zasa nemáme.
Ľudia odjakživa mohli svojím pričinením kadečo získať, mali príležitosť uspieť v pretekoch, možnosť vyhrať v súťažiach, pri dodržaní predpísanej terápie mali nádej zbaviť sa chorôb. Dnes je už situácia stereotypnejšia: všetci majú na to už iba "šancu". Čo je ešte horšie, záporná forma začína nahrádzať "nemožnosť". V jednej predpovedi počasia som si musel vypočuť takúto neuveriteľnú ilustráciu, plod ducha "originálnej" hlásateľky: "oblaky nedajú zajtra slniečku šancu". A podľa jednej reklamy, po ich depilačnom prostriedku "chĺpky už nemajú šancu". Anglické slovo chance ešte stále označuje príležitosť, možnosť – a ostatné kedysi živé slovenské slová. Prečo sa tak zaťato nepoužívajú?
V každej dobe sa produkuje čosi iné. U nás sa dnes vo veľkom vyrába "časový priestor". Ten býva dokonca aj rôzne veľký. Občas sa dá jeho produkcia aj plánovať a zdá sa, že súvisí s "časovým horizontom" (term perspective) ktorý nahradil čas, ktorý kedysi zvykol uplynúť od jednej udalosti po druhú. Dnes už ľudia nehovoria, že sa most dá postaviť za dva roky. Bez mučenia priznávajú, že jeho stavba sa uskutoční "v časovom horizonte dvoch rokov". Zdá sa mi, že v tomto prípade novotvar vyjadrovanie už ani nezjednodušuje. V čom je potom jeho príťažlivosť? Rád by som tiež vedel, či sa niekedy dožijem priestorového času.
Cieľom W. Scotta bolo dosiahnuť južný pól. Slováci však už ciele ciest nemajú, nahradili ich "destinácie". Koľkí z nich vedia, že anglické slovo destination označuje akurát cieľ cesty?
Podobne je to s obilninami, ktoré nahradili "cereálie". Zastavím sa pri tomto príklade trochu podrobnejšie. Ak si niekto v zahraničí kúpil výrobky z obilnín, podnecujúce črevnú peristaltiku, ktoré majú tvar a chuť, s akými sa doma nestretol, bolo by ho možné chápať, ak ich označí poslovenčeným nápisom, ktorý vidí na obale. Jednoducho nevedel, čo jedol. Ale čo s tým, kto ich u nás po čase začne vyrábať? Ten hádam len vie, z čoho ich vyrába, či nie? Isteže vie, ale cudzie slovo znie bombastickejšie, než slovenské. A za "cereálie" možno aj viac pýtať než za sprosté ovosné vločky, všakže?
V našej spoločnosti sa toho vďaka kapitalizmu produkuje stále menej. Situáciu zrejme preto s nasadením zachraňujú banky, poisťovne a poskytovatelia rôznych služieb, napr. telekomunkačných. Tí nás zahlcujú svojimi "produktami". Tí, ktorí žijú z našich peňazí, ktorí nám požičiavajú peniaze za nekresťanské úroky, z tých sa naraz stali "producenti". Ich "produktami" sú pôžičky, vklady, výmena peňazí medzi rôznymi menami. A Slováci sa tomu očividne tešia. Kde sú časy, keď slovenskí literáti kritizovali židovských úžerníkov, keď krčmárov nehanebne označovali za príčinu biedy slovenského robotného ľudu? Dnes na "produkty" úžerníkov a parazitov veľkého formátu hrdý slovenský ľud nedočkavo čaká. Nič proti tomu nemožno namietať, pretože to Slováci robia rovnako dobrovoľne, ako dobrovoľne sa ich predkovia ožierali a tak ruinovali seba i svoje rodiny. Mohli by však aspoň odmietať označovať túto formu okrádania za "produkciu" – veď to len kapitalisti produkujú zisky pre seba.
A už keď sme pri pôžičkach, nájmoch a prenájmoch – tie sa v prípade áut a podobného banálneho tovaru tiež vytratili a nahradil ich svetový výraz: auto možno získať "na leasing"! Veď si overte v slovníku, že leasing je anglické označenie hlúpeho prenájmu. Platiť za auto však budete musieť tak či tak, a vcelku vás to vyjde drahšie. Ale hriať vás bude zrejme to, že sa pred priateľmi môžete vystatovať, že ho máte "na leasing" – znie to fantasticky, všakže? Tých pár korún sa za takú pýchu "vyplatí" utratiť.
V dobách zlatokopov na riekách Yukon a Klondyke sa v krčmách a ich blízkosti umiestňovali tabule, na ktoré sa pripevňovali oznamy o tom, koho hľadá miestny šerif "živého, alebo mŕtveho" a akú odmenu za nájdenie poskytuje. Tieto oznamy sa anglicky nazývali "bills" a tabule sa nazývali (rovnako ako dnes) "board", takže celok mal prostý anglický názov "billboard". Na Slovensku sa zrejme hľadajú "dead or alive" čistiace prostriedky, mobilné telefóny, sprosté vody plné "zázračných" minerálov, životné poistky, najnovšie modely áut, kandidáti uchádzajúci sa o výnosné miesta poslancov bez práce, etc – pretože všetky tieto artikle sa vyskytujú na "billboardoch". Vie ešte niekto, ako sa reklamná tabuľa nazýva po slovensky? Veru, nemýlite sa: reklamná tabuľa!
...
Uzavriem slovom, ktoré vytrvalo dávam do úvodzoviek: "média". Iste sa ešte pamätáte na nenápadný slovenský výraz masovokomunikačné prostriedky. Ani ten sa mi zvlášť nepáčil, ale bol to poctivý pokus o názov prostriedkov hromadnej komunikácie: novín, rozhlasu, televízie. Popriňom živorilo slovo "médium", označujúce osobu, schopnú domnelej komunikácie so záhrobím. A chemické reakcie zvykli prebiehať v kvapalných a plynných médiách.
Situácia sa prudko zmenila po roku 1989. Slovo "médiá" prevalcovalo celú našu krajinu. Jeho odvodeniny zaplnili posledný nevyplnený kút nášho spravodajstva: udalosti sa už nezverejňujú, ale "medializujú", vedú sa "mediálne" vojny, "médiá" ovplyvňujú náš život na každom kroku.
(pokračovanie)
Keďže preberanie anglických výrazov je v takej obľube, nezištne poradím, ako nahradiť ešte tých pár slovenských výrazov, ktoré zostali od vplyvu tohoto svetového jazyka na Slovensku uchránené.
Nebuďte takí trpáci a neplaťte v hotovosti, keď sa dá platiť svetovo "cash on desk". Nedávajte si dokumenty u notára overovať, keď sa táto činnosť dá označiť krásnym a ľubozvučným slovesom "authenticate". Nedávajte svojim deťom slovenské mená, keď jestvuje taký veľký výber nádherne znejúcich exotických mien ako Sarah, Rachel, Jeremy, Joshua – anglických to deformácií mien hebrejských, ktorých slovenskými verziami (so skvostným prepisom Rejčl, Džeremy, Džošua) sú – zrejme, keď ich už nepočuť – odpudzujúce mená Sára, Ráchel, Jeremiáš, Ježiš.
Čo je to za zbožný národ, ktorého predkovia si za stáročia nedali námahu, aby aspoň biblické mená prepísali tak, aby sa výslovnosťou podobali na originál? Veď hádam nie je nadľudským počinom prepísať z hebrejčiny do angličtiny tieto mená v tvare Yeremiah, či Rakhel, namiesto Jeremiah a Rachel. Následkom takej duchovnej tuposti dnes títo nedoukovia vyslovujú ešte aj meno svojho spasiteľa Džízs Krajst! Akých to teológov a kňazov má tento národ, keď sú s takými skomoleninami spokojní? A oni sú vzorom pre Slovač!
Viem, samozrejme, že sa jazyky vyvíjajú. Viem toho dokonca ešte viac: viem ako sa vyvíjali mnohé jazyky, viem, že v dobe, kedy Geoffrey Chaucer (1310-1400) písal svoje Canterbury Tales, sa angličtina z väčšej časti čítala tak, akoby ju dnes čítal Slovák, nevediaci nič o jej výslovnosti (napr. písmená "g" a "j" sa vtedy nikde nečítali ako "dž"). Veď práve preto, že to viem, ma rozčuľuje obmedzenosť tých, ktorí poznajú len svoj materinský anglický jazyk, ale ani o ňom nič nevedia a nad slovenskou výslovnosťou povýšenecky krútia hlavami.
Nie som fanatický purista: nechcem poslovenčovať latinské názvy mesiacov, nechcem nahradiť české slovo "pohovka" slovenským "hovník", nechcem poslovenčovať odborné výrazy ako to urobili Poliaci (ktorí nahradili termíny "derivácia", či "koeficient" slovami "pochodna" a "wspólczynnik"), či Maďari (ktorí nazvali "počet pravdepodobnosti" úžasným slovom "valószínüszámítás", čo sa dá voľne preložiť ako "počítanie s premenlivými farbami"). Nechcem tvoriť nič nové, chcem iba chrániť, čo je dobré a dokonalé. Čeština a slovenčina sa líšia zanedbateľne, sú to predsa veľmi blízke jazyky. Bohemizmy mi preto v slovenčine až tak veľmi neprekážajú. Ale angličtina je jazyk svojou gramatikou a syntaxou od slovenčiny veľmi vzdialený. Hrozím sa preto predstavy, že sa zo slovenčiny stane čosi ako Pidgin English – hybrid medzi číštinou a angličtinou, napriek tomu, že na to nevidím žiaden dôvod. Slovenčina je predsa dokonalý jazyk, má slová na označenie i na vyjadrenie všetkého. Dokazuje to krásna slovenská poézia i próza, existencia bohatej technickej a vedeckej literatúry. Niet teda žiadneho dôvodu jej slovnú zásobu dopĺňať ošklivými kalkami.
Prečo sa teda tieto absurdné novotvary šíria? Dôvod je v povahe priemerného nemysliaceho človeka, ktorý má rád senzácie, rád preberá slová, ktoré mu pripadajú originálne. Pekne to ilustrujú krstné mená, ktoré dávajú deťom rodičia podľa hrdinov populárnych televíznycb seriálov (nemusím zdôrazňovať, že meno mojej spolužiačky, Ingeborg, nevzniklo zo snahy jej rodičov po prostom slovenskom mene). Keď začuje slovo, ktoré mu pripadá nezvyklé a výnimočné, chce byť svojrázny aj on a preto ho okamžite začne používať. Od neho ho počujú ďalší a tí rovnako ukoja svoju túžbu po novote a senzácii. Takým mechanizmom sa nové slovo šíri exponenciálne po celej krajine. Po čase sa však týmto jednoduchým spôsobom z originálneho (teda zriedkavého) výrazu stane otrepená fráza, ktorú každý pri každej – aj ten najnevhodnejšej príležitosti – opakuje. Snaha väčšiny po "originálnosti" vedie veľmi rýchlo k tomu, že sa "originálnymi" stanú všetci.
Rovnako originálne bolo pred 2000 rokmi aj Kristovo učenie. Prinášalo "senzačnú" správu o veľmi skorom príchode nového a spravodlivého kráľovstva, "úžasnú" novinu o vzkriesení bohočloveka a spasení, ktoré toto vzkriesenie prináša. A z rovnakých dôvodov ako pred chvíľou uvedené slová, prevzaté bezmyšlienkovito z angličtiny, sa rozšírilo najprv v Stredozemí – celom to vtedajšom svete – a neskôr po celej planéte. Rozšírenie kresťanstva nesúvisí s jeho obsahom, ale s náchylnosťou davu uveriť nevšedným príhodám, s jeho vrodenou túžbou po senzáciách. A rovnako ako všetky jazykové novotvary, aj frázy kresťanstva sa stali otrepanými až do bezobsažnosti. Čo znamená zvolanie "hore srdcia", čo výraz "rásť v Kristovi"? Prečo katolíci používajú s obľubou a nadmieru často časticu "azda", predložku "skrz", adjektívum "prevelebný", slovesá "rúhať sa, živiť sa telom a krvou (Krista)", substantíva "čnosť, plnosť času, pokušenie pýchy", ktoré sa mimo náboženského kontextu nikdy nepoužívajú? Aká hlboká myšlienka je obsiahnutá vo frázach "oslávené telo, Cirkev ožiarená svetlom Koncilu, obetoval sa za naše hriechy"? Čo je to za "tajomstvo, ktoré je prameňom všetkých ostatných tajomstiev a svetlom, ktoré ich osvetľuje?" (KKC § 234) Nikto nad tým nerozmýšľa, rovnako ako nerozmýšľa nad tým, akým perom sa letné dažde "podpísali" pod záplavy.
"Dokud jsem nevěděl nic o newspeaku ... jen jsem cítil, že se mě zmocňuje únava a ošklivost, když jsem poslouchal projevy, které se od sebe nijak nelišily, které opakovaly pořád jen jedno schéma ... Až když jsem prozkoumal gramatiku newspeaku, pochopil jsem, že pod povrchem uspořádanosti a normálnosti probíhá rozsáhlý proces, ve kterém se neúprosně ničí jazyk jako nástroj myšlení a mění se v neživou a nedomrlou pomůcku na opakování myšlenek petrifikovaných oficiální ideologií." Tak charakterizuje Milan Šimečka v doslove k románu 1984 geniálny postreh G. Orwella, že demagógia nutne mrzačí aj jazyk. Domnievate sa, že tento popis nemožno bez zmeny jediného písmenka aplikovať na jazyk katolíckych kázní, pastierskych listov a encyklík, na jazyk súčaných "médií"?
Čítajte teda ďalej: "To platí i o barbarizaci řeči. Nemáme ani slovník ani gramatiku té zvláštní řeči, kterou promlouvají noviny, rádio, televize a každý, kdo se obrací k více než třem lidem ... V uzavřeném systému několika neustále opakovaných myšlenek a několik myšlenkových konstrukcí, do kterých jsou snýtovány a svařeny nejběžnější propagandistické projevy, se ke dnu propadají všechna neobvyklejší a méně frekventovaná slova ... vazby slov, o kterých je třeba trochu přemýšlet ... Na povrchu jazykového projevu zůstává řídká, zpěněná břečka, která má jen jediný účel, zatemňovat mozky, zastírat oči a poplést všechno tak, že člověk vidí ochotně pět prstů tam, kde jsou jen čtyři ... Bezprostředně to však vede k tomu, že se takovým pokleslým jazykem dá vyjadřovat pouze obecná fráze souhlasu, až se nakonec zapomene, že nesouhlas vůbec kdy existoval i jako slovo. Takovým jazykem lze stvořit blahobyt, kde panuje nedostatek, svobodu, kde panuje násilí, a suverenitu tam, kde jde o vazalství." Áno, a aj fiktívnu spravodlivosť tam, kde je len bieda spôsobená chorobami a prírodnými katastrofami, zdanie božej pomoci a záujmu tam, kde nás obklopuje len ľahostajný a neosobný svet, ba aj vidinu pokoja uprostred teroristických útokov, atentátov, únosov a vojen. Ak by toto aj náhodou neboli ciele katolíckej cirkvi, také zneužívanie jazyka k ním nutne vedie! (Citáty pochádzajú z doslovu k románu G. Orwell, 1984, ktorý vyšiel v samizdatovom vydavateľstve INDEX, Köln 1984, str. 312-313.)
Šimečka svojím popisom mieri, samozrejme, proti jazyku komunistickej ideológie. Ale dajte si ruku na srdce: vidíte čo i len nepatrný rozdiel medzi týmto jazykom a jazykom kázní, medzi komunistickým jazykom demagógov a jazykom súčasnej "kultúry", ktorá má na očiach okuliare, ktorých filtre prepustia iba to, čo sa podobá na doláre? Ja žiaden rozdiel nevidím a iste nie som slepý.
Táto podobosť medzi šírením módnych bezobsažných fráz a šírením kresťanstva vysvetľuje, prečo som túto tému zaradil na stránku o náboženskej viere. Mnohí apologéti kresťanstva totiž kladú rečnícke otázky "ako sa mohlo kresťanstvo tak rýchlo rozšíriť" a za jediné možné vysvetlenie považujú to, že prinášalo zvesť o udalostiach, ktoré sa skutočne stali. Podľa môjho názoru bol mechanizmus šírenia kresťanstva oveľa prízemnejší: bol svojou podstatou totožný so šírením zle pochopených slovných novotvarov, bol výsledkom módnej vlny, túžby po senzáciách. Neskôr sa však kresťanstvo stalo totalitnou ideológiou s bezbrehými mocenskými ambíciami a takou zostalo dodnes – aj s jej orwellovským "newspeakom", pekne vyjadreným aj v týchto klenotoch:
"Dogmy sú svetlá na ceste našej viery. Osvetľujú túto cestu a robia ju bezpečnou. A naopak, ak je náš život správny, náš rozum a naše srdce budú otvorené na prijímanie svetla dogiem viery." (KKC § 89)
"Celý Boží ľud svojím nadprirodzeným zmyslom pre vieru neprestáva prijímať dar Božieho zjavenia, hlbšie doň vnikať a plnšie z neho žiť. (KKC § 99)
"Kresťan si obliekol Krista, vzor každej čistoty". (KKC § 2348)
"Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji?" (1 Kor 6:19)
(pokračovanie)
Ale vráťme sa ešte k hlavnej téme jazykových novotvarov usadzujúcich sa v súčasnosti v slovenčine. Preberajú sa do nášho jazyka aj preto, lebo ich hlásnici vychádzajú z mylného predpokladu, že to, čo pochádza zo Západu je dobré, vznešené a hodnotné a to naše je úbohé, provinciálne, potuchlé. Slováci sa stali zakomplexovanými hlupáčikmi, ktorí si nie sú istí ani svojím jazykom.
Spamätajte sa, Slováci! Vaša vlasť predsa nie je latrínou sveta, nestrkajte svoje hlavy pod zadky tých, ktorí vás prevyšujú jediným: dostatkom dolárov!